Nikdy som neodišiel

Autor: Miroslav Mikolášik | 14.7.2013 o 21:53 | (upravené 18.7.2013 o 22:33) Karma článku: 10,29 | Prečítané:  1033x

Nedávno som stretol mladú ženu. Chvíľu sme sa rozprávali kde žije a odkiaľ pochádza. A nebol to ničím výnimočný príbeh – po maturite odišla študovať zo stredného Slovenska do Bratislavy, a tam, ako tisíce iných, zostala. Našla si prácu, vydala sa, tam sa jej narodili deti. Je to už osemnásť rokov, čo vletela z hniezda, teda presne rovnako dlho, ako v ňom prežila. „V Bratislave mám rodinu, byt, hypotéku za ktorý budem splácať celý život. Tu mám väčšinu priateľov, tu mám prácu a kolegov, tu mám lekárov. Tu viem, kde nájdem opravu obuvi, kde je najlacnejšia čistiareň a najpoctivejší hodinár. Toto vo svojom rodnom meste už neovládam. Zubári, obuvníci a krajčíri, ku ktorým som chodila, dávno zmenili adresy. Napriek tomu Bratislava stále nie je môj skutočný domov,“ priznala sa mi. „Ale s hrôzou som zistila, že už ani mesto, z ktorého pochádzam, ním nie je.“ Mohlo by sa zdať, že má dva domovy, ale vlastne akoby nemala ani jeden.

Prekvapila ma, lebo ja som nič podobné nezažil, a to som z rodičovského hniezda vyletel už v sedemnástich, keď som si vybojoval štipendium na strednej škole v krajine galského kohúta. A po maturite vo francúzskom meste Nimes všetci, vrátane mojich profesorov, čakali, že tam zostanem. Veď zo slobodnej krajiny sa predsa späť za železnú oponu nevracia... Ja som o tom však ani len neuvažoval. Cítil som zodpovednosť za rodičov, ktorým by určite Štb nedala pokoj, za staršieho brata, ktorého by naisto vyhodili z vysokej školy. S príbuznými emigrantov sa totiž rozhodne nezaobchádzalo v rukavičkách. To som nechcel mať na svedomí, len preto, aby mne bolo dobre. Po promóciách na Lekárskej fakulte pražskej Karlovej univerzity sa situácia zopakovala. V „Praze je blaze“ – zo stovežatej s jej možnosťami najlepších kliník sa predsa do okresnej nemocnice nevracia.... Mne to opäť ani nenapadlo. Vždy som totiž mal v sebe to, že chcem liečiť ľudí, medzi ktorými som vyrástol. A keď sa po prvých slobodných voľbách v roku 1990 ozval minister zdravotníctva Alojz Rakús, že by ma potreboval ako sekčného šéfa zahraničných vzťahov na svojom bratislavskom úrade, opäť mi mnohí prizvukovali, že z hlavného mesta sa neodchádza... O to viac som považoval za dôležité dodržať sľub, ktorý som dal manželke – že nech budem akokoľvek ďaleko a akokoľvek unavený, v piatok sa jej vždy vrátim domov. Tento sľub platí dodnes. Vracal som sa ako ministerský úradník, ako poslanec Národnej rady SR, vrátil som sa aj ako slovenský veľvyslanec v Kanade a už deviaty rok sa veľmi poctivo týždeň, čo týždeň vraciam domov z Bruselu aj ako europoslanec. V živote som naozaj mnohokrát mohol zmeniť adresu trvalého pobytu a vymeniť ju za svetové metropoly. Lenže ja som namiesto toho všade ľuďom rozprával, že som z Dolného Kubína, že som zo Žilinského kraja, že som na to hrdý, a chcel som sa sem vrátiť. Antický filozof Horatius Quintus Flaccus svojho času skonštatoval, že kto uteká z rodiska, uteká sám sebe.... Niečo na tom bude. Aj preto som nikdy neodišiel. A tak s tým, kde je môj domov, nemám problém. Je to fajn pocit. Prajem vám ho všetkým...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

TECH

Archeológ: Je to prvýkrát, čo Slováci skúmajú čosi také významné

Vedci očakávajú zásadné objavy, tvrdí Drahoslav Hulínek.

EKONOMIKA

Ficovi sa nepáčia ceny elektriny, zasiahol proti regulátorovi

Priemerná cena klesla podľa úradu v priemere o 4,3 percenta.

DOMOV

Fico si s Kiskom opäť protirečia

Premiér sa s prezidentom dostal do konfliktu pre štátne vyznamenania.


Už ste čítali?