Nikdy som neodišiel

Autor: Miroslav Mikolášik | 14.7.2013 o 21:53 | (upravené 18.7.2013 o 22:33) Karma článku: 10,29 | Prečítané:  1029x

Nedávno som stretol mladú ženu. Chvíľu sme sa rozprávali kde žije a odkiaľ pochádza. A nebol to ničím výnimočný príbeh – po maturite odišla študovať zo stredného Slovenska do Bratislavy, a tam, ako tisíce iných, zostala. Našla si prácu, vydala sa, tam sa jej narodili deti. Je to už osemnásť rokov, čo vletela z hniezda, teda presne rovnako dlho, ako v ňom prežila. „V Bratislave mám rodinu, byt, hypotéku za ktorý budem splácať celý život. Tu mám väčšinu priateľov, tu mám prácu a kolegov, tu mám lekárov. Tu viem, kde nájdem opravu obuvi, kde je najlacnejšia čistiareň a najpoctivejší hodinár. Toto vo svojom rodnom meste už neovládam. Zubári, obuvníci a krajčíri, ku ktorým som chodila, dávno zmenili adresy. Napriek tomu Bratislava stále nie je môj skutočný domov,“ priznala sa mi. „Ale s hrôzou som zistila, že už ani mesto, z ktorého pochádzam, ním nie je.“ Mohlo by sa zdať, že má dva domovy, ale vlastne akoby nemala ani jeden.

Prekvapila ma, lebo ja som nič podobné nezažil, a to som z rodičovského hniezda vyletel už v sedemnástich, keď som si vybojoval štipendium na strednej škole v krajine galského kohúta. A po maturite vo francúzskom meste Nimes všetci, vrátane mojich profesorov, čakali, že tam zostanem. Veď zo slobodnej krajiny sa predsa späť za železnú oponu nevracia... Ja som o tom však ani len neuvažoval. Cítil som zodpovednosť za rodičov, ktorým by určite Štb nedala pokoj, za staršieho brata, ktorého by naisto vyhodili z vysokej školy. S príbuznými emigrantov sa totiž rozhodne nezaobchádzalo v rukavičkách. To som nechcel mať na svedomí, len preto, aby mne bolo dobre. Po promóciách na Lekárskej fakulte pražskej Karlovej univerzity sa situácia zopakovala. V „Praze je blaze“ – zo stovežatej s jej možnosťami najlepších kliník sa predsa do okresnej nemocnice nevracia.... Mne to opäť ani nenapadlo. Vždy som totiž mal v sebe to, že chcem liečiť ľudí, medzi ktorými som vyrástol. A keď sa po prvých slobodných voľbách v roku 1990 ozval minister zdravotníctva Alojz Rakús, že by ma potreboval ako sekčného šéfa zahraničných vzťahov na svojom bratislavskom úrade, opäť mi mnohí prizvukovali, že z hlavného mesta sa neodchádza... O to viac som považoval za dôležité dodržať sľub, ktorý som dal manželke – že nech budem akokoľvek ďaleko a akokoľvek unavený, v piatok sa jej vždy vrátim domov. Tento sľub platí dodnes. Vracal som sa ako ministerský úradník, ako poslanec Národnej rady SR, vrátil som sa aj ako slovenský veľvyslanec v Kanade a už deviaty rok sa veľmi poctivo týždeň, čo týždeň vraciam domov z Bruselu aj ako europoslanec. V živote som naozaj mnohokrát mohol zmeniť adresu trvalého pobytu a vymeniť ju za svetové metropoly. Lenže ja som namiesto toho všade ľuďom rozprával, že som z Dolného Kubína, že som zo Žilinského kraja, že som na to hrdý, a chcel som sa sem vrátiť. Antický filozof Horatius Quintus Flaccus svojho času skonštatoval, že kto uteká z rodiska, uteká sám sebe.... Niečo na tom bude. Aj preto som nikdy neodišiel. A tak s tým, kde je môj domov, nemám problém. Je to fajn pocit. Prajem vám ho všetkým...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NKÚ sa na kauzu Evka nemusí pozrieť. Lajčáka podržali poslanci parlamentu

Za návrh, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel Najvyšší kontrolný úrad nehlasoval ani jeden poslanec Smeru.

ŠPORT

Kuzminovej vyšiel návrat a skončila v prvej desiatke

Víťazkou druhého šprintu sezóny sa stala Laura Dahlmeierová.

SVET

Súdy extrémistom neškodia, bránia sa slobodou prejavu

Holandského politika za urážky Maročanov odsúdili bez trestu. Radikáli súdy často využívajú na svoju propagáciu.


Už ste čítali?