Choré deti dospelých chránia, ale kto ochráni ich?

Autor: Miroslav Mikolášik | 13.3.2014 o 11:44 | (upravené 13.3.2014 o 12:18) Karma článku: 16,19 | Prečítané:  2118x

Osemdesiatšesť poslancov belgického parlamentu nedávno usúdilo, že sú schopní rozhodovať o smrti chorých detí a umožnilo ich eutanáziu bez obmedzenia veku. Rozmýšľam ako by dopadlo toto hlasovanie, keby o ňom mohli rozhodovať deti samotné? Rozmýšľam, pretože už roky nosím v hlave slová riaditeľky detského hospicu Márie Jasenkovej, ktorá je na rozdiel od politikov pri nich dennodenne, ktorá ich počúva aj keď sú už veľmi, veľmi choré a ich rodičia vedia, že ich čas sa napĺňa. A vedia to aj ony samé. Ale nehovoria o tom,  lebo sa boja, že by to rodičov príliš bolelo. „Snažia sa dospelých chrániť."  Belgickí politici ukázali, že dospelí toľko citu nemajú, a túto tému deťom doslova vnútili.

Keď v Belgicku padlo rozhodnutie, slovenské média preniesli túto tému aj k nám. A keď žiadali o názor mamu, ktorej rakovina zobrala sedemročného syna, povedala im na eutanáziu NIE. Pritom jej dieťa bolo presne také, pre dobro akých bol vraj zákon schválený. Emanuel mal metastázy po celom tele a veľké bolesti. Keď mu však lekári dávali už len týždeň života, zrazu sa jeho zdravotný stav výrazne zlepšil. „Napokon žil ešte mesiac. Neustále opakoval, že on chce veľmi žiť, chce sa uzdraviť a že bude dlho žiť," spomína jeho mama. A teraz si predstavme, že toto dieťa, ktoré sa tak veľmi chcelo uzdraviť a tak verilo, že bude žiť dlho, by žilo v Belgicku. V nejakej chvíli by muselo byť informované o svojom práve požiadať o eutanáziu. Myslíte, že by tá informácia bola v jeho prospech, alebo by mu skôr vnútila otázky typu, ak mi hovoria o eutanázii, myslia tým, že si ju mám zvoliť? Hovoria, že môj život je beznádejný a nemá zmysel ďalej bojovať? Hovoria, že to už rodičia viac nedokážu znášať? Naozaj by sme mu pomohli, alebo sme malému hrdinovi, ktorý napriek bolestiam dokázal byť optimistom, zničili posledné dni života?

V tom rozhovore v novinách doktorka Jasenková opísala posledné chvíle jedného zo stoviek detí, o ktoré sa starala. To dievčatka sa bálo toho, čo ju TAM čaká, bálo sa, že bez rodičov zostane sama a bálo sa aj o rodičov, že zostanú sami tu. Belgickí politici žiadny strach nemajú, ani o odchádzajúce deti, ani o tých, čo tu zostanú. Vnucujú nám názor, že deti sa TAM ponáhľajú, lebo im záleží len na sebe. A vnucujú nám aj pocit, že dieťa o smrť žiada slobodne a samo. Ale prečo by malo?

Rozmýšľajme spolu - lebo to neznesiteľne bolí? Tak bolí aj pokazený zub. Ale mal by kvôli tomu niekto umierať, keď to má dostupné riešenie? Dohodnime sa teda na tom, že dieťa má dôvod uvažovať o eutanázii, keď to neznesiteľne bolí a nemá to dostupné riešenie. Pripusťme tvrdenie predkladateľov zákona, že ťažko choré deti dospievajú skôr, no aj tak žiadne z nich nemá vyštudovanú medicínu a nemá tak odkiaľ vedieť, čo má a čo ešte nemá riešenie. Takže im informáciu o ich zdravotnom stave musí povedať niekto, kto ju vyštudovanú má. Pripusťme, že to urobí podľa najlepšieho vedomia a svedomia. Ako napríklad v prípade Veroniky Vadovičovej, ktorá sa narodila s rázštepom chrbtice a jej mame lekári okamžite po narodení radili, aby zvážila, či ju namiesto operácie radšej nenechá v pokoji navždy zaspať, aby netrpela. Ak by sa jej rodičia touto lekármi vyslovenou informáciou riadili, zabili by budúcu paralympijskú víťazku. Pýtam sa, ak je dieťa ovplyvnené napríklad takýmto odporúčaním lekára ešte stále hovoríme o jeho rozhodnutí? Majú deti umierať, aj keď ešte netrpia, zo strachu, že budú trpieť, lebo to lekár povedal? Ako anestéziológ navyše viem, že dnešná medicína už úspešne dokáže každú bolesť tlmiť na znesiteľnú úroveň.

Rozmýšľam teda, pre koho ten zákon vlastne je - pre deti alebo skôr pre politikov?

Z toho druhého mám hrôzu, lebo taká situáciu tu už bola. Začalo to, keď sa v roku 1938 otec dieťaťa, ktoré prišlo na svet slepé, bez jednej nohy a časti ruky, obrátil na Hitlera s prosbou, aby ho dieťaťa zbavil. Hitler jeho prosbe nielen vyhovel, ale poveril svojho lekára a predstaviteľa SS, aby v takýchto prípadoch postupovali podobne. Tým sa začal detský program eutanázie. Postihnuté deti boli prevážané na špeciálne kliniky, kde zomreli hladom, alebo im bola vpichnutá smrtiaca injekcia. Kritéria pre usmrtenie detí, však boli postupne znižované natoľko, že v roku 1945 boli zabíjané deti, ktoré sa pomočovali, mali zle sformované uši, alebo tie, ktoré mali poruchy učenia. Do konca vojny takto zomrelo okolo päťtisíc detí v duchu myšlienky - keď zomierajú zdraví nemeckí chlapci, čo tam po nejakých nevyliečiteľne chorých... Bolo skrátka treba uvoľniť postele v nemocniciach.

Opakuje sa história?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NKÚ sa na kauzu Evka nemusí pozrieť. Lajčáka podržali poslanci parlamentu

Za návrh, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel Najvyšší kontrolný úrad nehlasoval ani jeden poslanec Smeru.

ŠPORT

Kuzminovej vyšiel návrat a skončila v prvej desiatke

Víťazkou druhého šprintu sezóny sa stala Laura Dahlmeierová.

SVET

Súdy extrémistom neškodia, bránia sa slobodou prejavu

Holandského politika za urážky Maročanov odsúdili bez trestu.


Už ste čítali?