„V Spojených štátoch sme dosiahli, bod, kedy zaželať niekomu „veselé Vianoce“ je politickým aktom, a nie priateľskou samozrejmosťou,“ skonštatoval ešte pred desiatimi rokmi americký právnik Thomas Piatak, ktorý tak upozornil, že v krajine slobody už nekúpite vianočné pohľadnice a nenájdete vianočný stromček. Pohľadnice môžu mať maximálne prívlastok sviatočné a stromček s guľami a sviečkami môžete nazvať len ozdobený. V mene toho, čo si západ nazval toleranciou a multikulturálnosťou, sa takto snaží ukázať, že nemá vlastné vierovyznanie, presviedčajúc samého seba, že len tak môže mať otvorenú náruč pre akékoľvek iné. Toto považuje za jediné slobodné a demokratické, takže logicky má tendenciu potrestať tých, čo slobodní a demokratickí podľa tejto jedinej správnej mantry nie sú. Thomas Piatak spomína v tejto súvislosti dvanásťročného žiaka jednej zo súkromných základných škôl neďaleko Clevelandu, kde býva. Ten trval na to, že stromček s guľami a sviečkami bude volať vianočný, za čo ho spolužiaci označili za antisemitu a nacistu. Učiteľ namiesto toho, aby napomenul žiakov, ktorí absurdne porovnali Vianoce s nacizmom, pohrozil tomuto siedmakovi disciplinárnym trestom, ak bude nástojiť na tom, že bude nazývať ozdobený stromček jeho skutočným menom. Okrem toho ho varoval, že nesmie nikomu zaželať „veselé Vianoce“, lebo je to netolerantné a nerešpektuje to rôznosť...!
Čo k tomu dodať? George Orwell je podľa týchto „najtolerantnejších z tolerantných“ so svojím tvrdením, že sloboda znamená slobodu povedať, že 2 + 2 = 4“ už zjavne prekonaný. Podľa nich totiž sloboda dostala novú rovnicu 2 + 2 = koľkokoľvek. Nútiť niekoho si myslieť, že sú to štyri je totiž „netolerantné a nerešpektuje to rôznosť...“
Dajme tomu, že táto nová filozofia sa nemusí zhodovať so starou dobrou matematikou, ale naozaj nemusí byť v súlade ani so zdravým rozumom? Čo takýmto spôsobom spochybníme najbližšie? Aj to, že hoci toto tolerancia zjavne nie je, nemáme právo o tom pochybovať? Ak bojovníci za toleranciu netolerujú žiadny iný názor, je aspoň šanca, že budú fakty?
Na túto svoju poslednú otázku som si spomenul, keď som sa nedávno začítal do stĺpčeka kanadského novinára Davida Warrena o situácii kresťanov v ťažko skúšaných irackých a sýrskych mestách, ktoré sa dostali do rúk teroristického Islamského štátu. „Prežitie kresťanov tu závisí od ich moslimských susedov, ktorí ich skrývajú, živia a presúvajú. Lebo ich domy sú označené a islamisti ich oberajú o všetko, čo majú,“ píše a dodáva: „Keď sa modlíme za prenasledovaných kresťanov, mali by sme sa modliť aj za moslimov, ktorí riskujú všetko, aby im poskytli útočište.“
Ani toto teoretikom akejsi vymyslenej tolerancie nenastaví zrkadlo a neukáže, že to, čo robia oni, s toleranciou nemá nič spoločné? Že kým západ sa na toleranciu len hrá, ľudia na blízkom východe ju žijú? A pritom sa vôbec nemuseli vzdať vlastného vierovyznania, aby ukázali toleranciu k inému... Môžem len dúfať, že áno, a to skôr, než neslobodu nezaživší západný svet, ktorý akoby bez tejto skúsenosti nevedel rozoznať preoblečeného vlka od barana, nezačne vnucovať v rámci zväčšovania tolerancie svoju netoleranciu aj nám....
