„Boli by ste prekvapení, koľko medzi nimi môže byť už nainfikovaných ľudí z hľadiska terorizmu,“ vyhlásil Róbert Fico. Čo ale naopak Slováci od svojho premiéra nepočuli?
Médiá už viac ako desaťročie prinášajú z krajín severnej Afriky a Blízkeho východu nielen strašné štatistiky prenasledovania náboženských menšín, ale ešte strašnejšie príbehy. Jeden z množstva zverejnila medzinárodná nadácia Barnabas Funda hovorí o únose malého irackého dieťaťa, ktorého matka, bohužiaľ, nebola schopná zaplatiť výkupné. Preto jej vrátili dieťa s odseknutou hlavou, upečené a servírované na hromade ryže. Tak sa tu totiž tradične servíruje jedlo. To dieťa sa previnilo len tým, že bolo kresťanom. A na tých sa irackí moslimskí extrémisti vyvršujú už od pádu Saddáma Husajna v roku 2003. Jeden z kňazov Chaldejskej cirkvi bol zavraždený, lebo odmietol opustiť kostol. „Povedal som ti, aby si zatvoril kostol, prečo si ešte tu?“ osopil sa na neho jeden z radikálov. A keď on len pokojne odpovedal - „Ako môžem zatvoriť Boží dom?“ - okamžite ho sotili na zem a strelili mu niekoľkokrát priamo do očí.
Britský chirurg David Nott pomáhal ako dobrovoľník počas mnohých ozbrojených konfliktov, ale to, čo zažil v Sýrii, ďalšej krajine, z ktorej utečenci na brehoch Európy pochádzajú, bolo pre neho aj tak šokom. Ostreľovači tam totiž podľa neho trénujú streľbu na civilistoch a zameriavajú sa aj na tehotné ženy. Kto ich postrelí najviac, vyhrá škatuľku cigariet. A to nie je všetko. Keď ho britská televízia poprosila o opis jeho skúseností z praxe v tejto krajine, najskôr sa aj bál odpovedať. Potom však sprostredkoval divákom jeden svoj zážitok.„Zhodili barelovú bombu a k nám priviezli sedem alebo osem detí. Chlapec, ktorému to odtrhlo chrbát a zadnú časť stehien, sa v šoku len díval okolo a nepovedal ani slovo. Na tvári mal malé kvapky bielej hmoty. Vyčistil som mu od nich vlasy a pohladil ho. A potom priviezli jeho sestru, ktorá mala úplne rozdrvenú hlavu, a ja som pochopil, že tie kvapky v chlapcových vlasoch, bol jej mozog. Bolo to horšie ako peklo."
Africká Eritrea, ktorej obyvatelia tvoria ďalšiu časť utečencov, o ktorých sa dnes hovorí aj ako o nových obyvateľoch našej krajiny, je jedna z najneslobodnejších krajín na svete. V niektorých rebríčkoch je na tom dokonca horšie ako Severná Kórea. Odchádzajú odtiaľ najmä mladí ľudia pred povinnou vojenskou službou, na ktorú musí ísť každý muž a každá nevydatá žena. Služba v armáde pritom môže trvať aj desaťročie, vláda totiž takto využíva svojich občanov na nútené práce.
Len malinký zlomok osudov... A teraz ruku na srdce – kto z nás by v ktorejkoľvek z týchto krajín a za týchto podmienok, ktoré sa navyše už roky či desaťročia bez väčšieho záujmu okolitého sveta zhoršujú, zostal? Ešte stále sa niekto diví, že podľa dostupných údajov utieklo v roku 2014 pred spomínanými konfliktami a nestabilitou päťdesiat miliónov ľudí, čo je najviac od druhej svetovej vojny?
„ Môžem povedať, že 50 až 55 percent prisťahovalcov tvoria príslušníci strednej vrstvy,“ hovorí taliansky lekár a univerzitný profesor Leonardo Emberti Gialloreti, ktorý sa už tridsať rokov venuje v Ríme chudobným a bezdomovcom. A v súvislosti s aktuálnou vlnou utečencov dodáva: „ Sú to ľudia, ktorí napríklad zo Sýrie neodchádzajú z ekonomických dôvodov, ale preto, lebo nemajú inú možnosť.“
Ak si uvedomíme toto všetko, ešte stále chceme, aby za nás rozhodoval v tejto otázke predseda vlády? Najmä, keď hovorí o ľuďoch, o ktorých vie zatiaľ viac-menej len to, že by ich malo byť približne osem stovák, a napriek tomu ich už označil za nebezpečných? Pritom iba jeho vlády prijímajú bez problémov na naše územie z terorizmu podozrivých väzňov z amerického väzenia Guantanámo a zo Slovenska tak po Francúzsku a Veľkej Británii urobili tretiu krajinu s najvyšším počtom odtiaľ prijatých väzňov.
Vlastne nechcem nič viac, len, aby si na otázku o prijatí utečencov z vojnou postihnutých krajín odpovedal každý sám za seba. Ja som to už urobil, mysliac pritom na slová ruského literárneho velikána Fiodora Michajloviča Dostojevského: „Každý nesie zodpovednosť za každého...“
