Táto veta nórskej spisovateľky Åsne Seierstad, ktorá napísala príbeh Andreasa Breivika, mi nedávno pripomenula vlastnú nezodpovedanú otázku po terore v Nice, Mníchove, Würzburgu a Saint-Étienne-du-Rouvray – prečo? Prečo sa toto leto nezačalo správami o tom, ako mladí prázdninujú, ale ako vraždia?
Niečo vlastne načrtla v rozhovore pre médiá počas návštevy Slovenska aj táto nórska ľavicová novinárka: „Bola som šokovaná, keď som čítala životopisy vrahov z Paríža, pretože ich detstvo bolo presná kópia Breivikovho. Dvaja bratia vraždiaci v redakcii Charlie Hebdo vyrástli na predmestí len s matkou, úrady jej chceli dieťa zobrať, ona protestovala, šírili sa reči, že je prostitútkou – všetko presne ako u Breivika. Nakoniec jej tri deti zobrali a dali do domova. Z dvoch bratov, ktorí jej zostali, sa stali vrahovia...“ Po jej slovách sa mi v pamäti okamžite vynorili tvrdenia našich sociológov, že úplná rodina s otcom a matkou je už len mýtus, lebo rodina kráča s dobou, a tá dnes diktuje niečo iné. Potreby detí však zjavne móde nepodliehajú...
Hoci títo znalci spoločnosti vyhlasujú, že to my nechápeme, že rodina sa vyvíja a obetavá matka starajúca sa doma o deti je dnes už (odsúdeniahodná?) minulosť, kým žena žijúca si podľa seba a plniaca si svoje túžby, bez ohľadu na všetko a všetkých, (žiaduca?) budúcnosť, asi to zabudli povedať ich deťom. Pre tie je totiž absolútne proti móde stále dôležité presne to, čo v minulosti – mama, ktorá ich má radšej ako seba. Dokonca aj teória, že ak je mama šťastná (každú chvíľu s iným), šťastné sú aj jej deti akosi zlyhala... Tým náročným bytostiam totiž zjavne nestačí, že ich uchránila od hádok s ich vlastným otcom a namiesto toho ju videli usmievať sa (každú chvíľu na iného muža...)
Súhlasím, nie každý s ťažkým detstvom sa stane teroristom, ale, a opäť nechám prehovoriť autorku Breivikovho životopisu, „každý terorista ho zlé mal...“ Zlé detstvo v tomto prípade zjavne rovná sa zlá rodina. No tá dobrá je vraj už nemoderný mýtus pomaly kráčajúci na smetisko dejín za inými „starými“ hodnotami ako život, viera, obetavosť, či zodpovednosť. Ideológia západného myslenia totiž už dávno presadzuje nestavať žiadne piliere...
Veď obmedzujú! kričí sa nahlas a ľuďom, ktorí dodávajú – že podopierajú a držia to celé pokope – sa dávajú ruky pred ústa, aby svojimi rečami nikoho neobmedzovali v slobode, lebo to je netolerantné. Ale keď sa im tá teória roztrasie, a po takomto zemetrasení zostanú dokonca mŕtvi, len sa čudujú. To už nedokážu povedať nič. Svojho času to presne vystihol francúzsky filozof Fabrice Hadjadj , keď sa politická vrchnosť po tragédii v Charlie Hebdo čudovala, ako to mohli tí chlapci spraviť, veď boli výborne integrovaní, hrali futbal v miestnych kluboch... A keď nad ďalšími, ktorí sa nechali naverbovať do radov ISIS v Sýrii, krútil zase hlavou miestny starosta – prečo tam šli? Veď práve dokončil obnovu úžasného skate-parku v ich štvrti...
„Aká nevďačnosť! Ako len títo mladí mohli nemať dojem, že vozením sa na skateboarde a hraním futbalu v mestskom klube sa naplnili ich najhlbšie túžby? Ako len mohli necítiť, že ich snaha po hrdinstve, po kontemplácii a slobode je naplnená štedrou ponukou na výber medzi dvomi mrazenými jedlami, pozeraním amerického seriálu a neúčasťou na voľbách?“ pýtal sa sarkasticky Hadjadj a dodal: „Títo mladí atentátnici boli „perfektne integrovaní“, lenže integrovaní do ničoho, do negácie celého historického a duchovného elánu.
Bohužiaľ, nezdá sa, že by európske elity mali v mysle urobiť viac ako sa, keď na to príde, znova len čudovať... Lebo plánovať a zlepšovať bezpečnostné opatrenia zjavne nie je to, čo vec vyrieši. Nové a nové útoky len toto leto ukázali, že keď dnes vymyslíte ako odhaliť výbušninu, zajtra príde niekto s kamiónom a manuály na zneškodňovanie bômb môžete vyhodiť do koša... O to viac je na čase vytiahnuť z neho konečne hodnoty, o ktoré sa to tu opieralo celé dejiny.
Stále cítim to nástojčivú otázku zo začiatku leta. Ale jej obsah sa za ten čas zmenil. Dnes sa totiž pýtam - prečo s tým nepoučiteľne stále otáľame?
