No táto veta v jej programovom vyhlásení už na začiatku vyzerala viac ako štylistický než programový počin, a realita to len potvrdzuje. Slovenské rodiny sa totiž od svoje novej vlády dozvedeli, že od štátu nedostanú na výchovu detí ani cent navyše, no napriek tomu si rozhodne majú odkladať na dôchodky, lebo štát sa o nich na starobu nepostará a zo sociálnej poisťovne im napriek ich poctivým odvodom pošle len taký drobný príspevoček, z ktorého sa nebude dať vyžiť.
Keby sa pritom dnešný priemerný manželský pár, v ktorom jeden pracuje a jeden sa stará o deti, stal hlavným hrdinom známej rozprávky O troch grošoch, tak by sa zvedavý kráľ dozvedel, že štátu vracia približne 29 percent na daniach a odvodoch, pričom väčšina z týchto peňazí ide na dôchodky predchádzajúcej generácie. Zo zvyšku, z ktorého žije, štátu dáva ešte ďalšie percentá na DPH a iných spotrebných daniach, a popri tom sa snaží ešte aj požičať svojim deťom, ktorých však v priemere štatisticky nemá dosť na to, aby mu to mohli v budúcnosti vrátiť a zabezpečiť mu svojimi odvodmi slušný dôchodok.
Podčiarknuté, sčítané, ekonomické výpočty, skrátka, reálne dokazujú, že napríklad rodina s troma deťmi dlhodobo štátu dáva viac, ako od neho dostáva.
Teraz sa však táto rodina dozvedela, že na Slovensku existuje človek, ktorého firmy štátu od roku 2008 do roku 2015 odviedli len sedemdesiatdvatisíc eur, pritom od neho za posledných dvanásť rokov dostali viac ako šestnásť miliónov. Čiže ešte raz polopatisticky – jeho firmy odviedli do spoločnej kasy, do ktorej priemerná rodina odvádza, viac ako z nej dostáva, necelého pol percenta z toho, čo dostali. To znamená, že ten zvyšok museli okrem iných zatiahnuť rodiny a to, čo dávali na školstvo, zdravotníctvo, sociálne zabezpečenie či bezpečnosť, skončilo vo vrecku človeka, ktorý ponúka jedinú službu – prenajíma byt oficiálne za dvetisícosemsto eur ich predsedovi vlády...
Nielen preto, že je to voči rodinám odvádzajúcim dane a vychovávajúcim ďalšiu generáciu tých, ktorí ich budú odvádzať, nespravodlivé, ale najmä preto, že je to niečo, na čo tu máme zákony, si na to bezpečnostné zložky štátu, ktorým Slováci tiež posielajú ako štátnym zamestnancom na platy, mali posvietiť. Lenže tie akoby to z nejakého dôvodu vyšetrovali radšej v tme, takže nič zlé nevideli, a trestné oznámenie Kriminálneho úradu finančnej správ, ktorej sa to ako prvej nezdalo s kostolným poriadkom, bez problémov odmietli. A štát tak ďalej chudobným bral, a bohatému dával...
V slovenskej realite by sa preto, narozdiel od rozprávky, mal pýtať skôr ten obyčajný priemerný kopáč, ktorý to tu celé svojím požičiavaní a vracaním financuje, a doplniť tak báseň majstra Rúfusa o nové verše... „Tri tisíc od vás, šestnásť miliónov od nás, aj od tých čo sotva majú z čoho žiť, pán premiér milý, čo je ten váš domáci zač, toto Slovákom skúste vysvetliť!“
Sranda, že v tomto ste vy sám nezbadali problém, ale medzi na nízke mzdy poukazujúcimi učiteľmi, ktorí by, mimochodom, na váš mesačný nájom museli zarábať štvrť až pol roka, ste imperialistov zbadali hneď... A to tam ani neboli. Kým peniaze slovenských daňových poplatníkov pribudli na účet vlastníka vášho bytu určite...